Akordy: prečo a ako

... | prečo sú akordy práve takéto? | ...
... | ako čítať a zapisovať akordy a inú notáciu pre gitaru | ...

2004-01-08 a.D., opravené 2007-06-26 a.D.

1 Tóny

Existujú rôzne hluky, napr. klopkanie podpätkov, poplácanie po pleci, úder sekerou do kmeňa stromu, nie všetky sú však zároveň tónmi. Tón je zvuk určitej frekvencie. (Ostatné zvuky sú zhlukom frekvencií. Tón je čistý zvuk, pričom jeho frekvencia nie je zmiešaná s inými.)

Jednotlivé rôzne tóny sa líšia frekvenciou, pričom však ľudské ucho nevníma absolútny (aritmetický) rozdiel frekvencií, ale „rozdiely“ medzi tónmi vníma na základe podielu frekvencií. Z povahy tónov vyplýva, že tón s dvojnásobnou frekvenciou (má o polovicu menšiu vlnovú dĺžku) znie o oktávu vyššie. Takéto zákonitosti - závislosť počuteľnej vzdialenosti dvoch tónov od pomeru dĺžky struny - objavil Pytagoras. Vždy, keď hovoríme o výške tónu, máme na mysli defacto jeho frekvenciu. (Tóny sa tiež líšia dĺžkou znenia - zaznačuje sa tvarom noty, silou - pozri poslednú kapitolu - a tzv farbou, ktorá závisí od hudobného nástroja. V ďalšom sa budeme venovať najmä výške tónu.)

Každý tón by teda mohol byť označený svojou frekvenciou. Takéto značenie by však bolo nepohodlné, a preto nepoužiteľné. (Uvádza sa iba pre tzv. „komorné a“ tón A1, a to podľa podľa medzinárodnej dohody z roku 1953 presne 440 Hz.) Preto v hudbe označujeme jednotlivé tóny písmenami.

Poznáme 7 základných tónov: c, d, e, f, g, a, h (tvoria tzv. hudobnú abecedu). Najmenšou bežne počuteľnou a v hudbe využívateľnou vzdialenosťou medzi dvoma tónmi je poltón. Žiaľ, v hudbe nie sú zákonitosti určované matematikmi, a teda medzi jednotlivými základnými tónmi hudobnej abecedy nie sú vždy rovnaké vzdialenosti (čo do počtu poltónov medzi susednými dvojicami). Zákonitosti sú totiž určené „ľúbozvučnosťou“, ktorá tu bola skôr ako hudobné značenie či celá hudobná teória. Vo všeobecnosti sú medzi základnými tónmi vzdialenosti jeden poltón alebo celý tón (t.j. 2 poltóny). Viac v kapitole Stupnice.

Každý tón má zápis v tzv. notovej sústave. Najbežnejšie sa používa 5-linajková notová osnova s tzv. husľovým kľúčom. Nota je grafický záznam tónu - zaznamenáva sa jeho výška (kde je položený na notovej osnove - noty sa píšu jednak na linajky, jednak do medzier medzi nimi) a dĺžka trvania pri speve alebo hre na hudobný nástroj. Dĺžka tónu sa značí rôznym zobrazením noty (prázdna gulička, plná gulička, vlajočky). Otázkam notového zápisu sa však budeme venovať až ku koncu výkladu, v kapitole Notový zápis.

Odvodené tóny sú základné tóny o pol tóna zvýšené (pomocou krížika) a znížené (pomocou béčka). Zvýšiť alebo znížiť možno základný tón. Tiež sa zvyšuje už raz zvýšený tón (novovzniknutý tón sa nazýva dvojzvýšený) a znižuje už znížený tón (vtedy vzniká tón dvojznížený). Keď znižujeme zvýšený tón alebo znižujeme zvýšený tón (teda tón vraciame „späť“ na jeho pôvodnú výšku), používame na to odrážku, ktorá ruší predznamenanie. Uvádzame, ako sa tvoria názvy odvodených tónov podľa základných tónov:

Uvedené názvy tónov sa používajú v slovenčine, češtine a napr. v nemčine, avšak v angloamerických krajinách sa nazývajú inak. Názvy tónov sa tvoria pomocou posviek. Posuvky je spoločný názov pre krížik # resp. , béčko b resp.  a odrážku  (odrážka ruší predchádzajúcu posuvku, ktorá uvedená pred tónom platí v normálnom prípade pre tento tón až do konca taktu), posúvajú totiž po poltónoch pôvodný tón.

Tab. 1: Názvy posuviek
slovensky krížik bé(čko)
anglicky sharp flat
francúzsky diese bemol

Angličania teda majú c sharp tam, kde Slováci cis. Naviac, čo sa akordov týka, angloamerický svet vniesol chaos do hudobného názvoslovia, pretože B znamená náš H dur, Bb znamená náš B dur. Treba byť preto ostražitý.

Tab. 2: H=B a B=Bb
h dur hes dur
slovensky
H
B
anglicky
B
Bb

Keďže tóny c, d sú od seba vzdialené 1 tón (dva poltóny), zvýšenie c o pol tóna (cis) by malo byť to isté ako zníženie d o pol tóna (des). Takejto zámene tónov hovoríme enharmonická zámena. Avšak v prirodzenom ladení neplatí, že cis=des. My budeme používať princíp enharmonickej zámeny. Teda his=c, hisis=cis=des a pod.

Obrázok ukazuje, ako sú rozložené tóny na klavíri. Biele klávesy sú základné tóny, čierne klávesy sú zvýšené alebo znížené tóny. Postupnosť všetkých 12-tich poltónov (c-cis/des-d-dis/es-e-f-fis/ges-g-gis/as-a-ais/b/hes-h-c) zoradených do postupnosti sa nazýva chromatická stupnica.

Tónov je prirodzene omnoho viac. Jednotlivé zoskupenie tónov od c po c sa nazýva oktáva (z latinského slova, ktoré znamená osem). Jednotlivé oktávy majú svoje mená. Od najhlbšej po najvyššie znejúcu sú to nasledovné klavírne oktávy: subkontra, kontra, veľká, malá, jednočiarková, dvojčiarková (až po päťčiarkovanú). Hudobní teoretici používajú aj rôzne označenia pre jednotlivé tóny v rôznych oktávach, napríklad tón e vo veľkej, malej, jednočiarkovej a dvojčiarkovanej oktáve sa značí nasledovne: E, e, e1, e2. Čiarkované oktávy (jedno-, dvoj- atď.) sa tak nazývajú aj preto, že v staršom značení sa tóny rozlišovali počtom čiarok: jednočiarkové e = e’, dvojčiarkované e = e’’ atď. Kontra a subkontra oktávy sa značia dolným indexom: subkontra e = E2, kontra e = E1.

Na gitare sú tóny rozložené akoby v jednotlivých pražcoch, a to podľa strún. Prázdne gitarové struny sú nasledovné tóny (od najhrubšej po najtenšiu): E-A-d-g-h-e’. (Ľahko sa zapamätajú mnemotechnickou pomôckou v opačnom poradí: Emil hodil granát do atómovej elektrárne.) Toto je posledné miesto, kde sme naznačili pri tónoch aj oktávy. V ďalšom texte tieto značenia používať nebudeme. (Naviac asi môže úplne zmiasť fakt používania konvencie, že gitarová notácia je v skutočnosti o oktávu nižšie, ako sa píše.)

Pre zaujímavosť, na husliach treba polohu prsta poznať (nie je naznačená) - v tom spočíva majstrovstvo umenia hry na tento nástroj (a podobné sláčikové nástroje: violu, violončelo, kontrabas). Na vylúdenie jedného tónu na klávesových nástrojoch stačí jeden prst, na vylúdenie tónu na strunových nástrojoch (brnkacích či sláčikových) je potrebná súčinnosť oboch rúk, pravej i ľavej. Na brnkacom hudobnom nástroji je možné hrať nazaz maximálne toľko tónov, koľko je strún, na sláčikových nástrojoch v jednej chvíli môže znieť jeden, maximálne 2 tóny (na dychových nástrojoch len jeden tón). Počet tónov zahraných v jednej chvíli na klavíri je obmedzený počtom prstov oboch rúk hudobníka (teda zväčša 10).

2 Intervaly

Interval je vzdialenosť medzi dvoma tónmi alebo aj názov dvojzvuku týchto tónov (dvojzvuk preto, lebo ide o súzvuk dvoch tónov). Najmenšou jednotkou, ako už bolo spomínané, je poltón, dva poltóny sa nazývajú celý tón.

Hovoríme, že y je interval od x, kde interval je názov intervalu, ak medzi x a y je zodpovedajúci počet poltónov (uvádzame v zátvorke).

Názvy intervalov pochádzajú z mien latinských čísloviek. Znamenajú počet tónov v postupnosti hudobnej abecedy. Preto je počet poltónov rovný približne (!) dvojnásobku čísla intervalu. Približnosť spočíva v tom, že - ako sme už spomenuli - medzi niektorými tónmi hudobnej abecedy je vzdialenosť iba jeden poltón (e-f, h-c).

Upozornenie (prvé zmätenie). Slovo tón má dva rôzne významy, pričom závisí na kontexte, ktorom je ktorý význam použitý. Tón znamená hudobný počuteľný zvuk (napr. tón g, tón gis, tón dvojčiarkované des), ale tiež vzdialenosť 2 poltónov medzi dvoma tónmi (interval veľká sekunda).

Matematicko-fyzikálna poznámka. Keďže (čistá) oktáva značí dvojnásobnú frekvenciu a medzi dvoma tónmi tvoriacimi oktávu je vzdialenosť 12-tich poltónov, z uvedeného plynie, že vzdialenosť jedného tónu je dvanástou odmocninou z 2. (Vždy po zvýšení o jeden poltón sa frekvencia tohto ďalšieho tónu vynásobí týmto koeficientom, a tak po dvanástich znásobeniach, ktoré zodpovedajú dvanástim poltónom, dosiahneme dvojnásobnú frekvenciu.) Toto však platí len pre tzv. temperované ladenie (pozri kapitolu Ladenia). Pytagoras, ktorý matematicky popísal tzv. prirodzené ladenie, pre niektoré tóny používal zlomky označujúce, v akom pomere je vlnová dĺžka (t.j. dĺžka struny, čo zodpovedá prevrátenej hodnote frekvencie) vyššieho tónu k vlnovej dĺžke nižšieho tónu. Preto pomer 1:2 bol oktáva, 2:3 kvarta a 3:4 kvinta. Základom jeho ladenia bola práve kvinta. Lenže pomer 3:4 presne nezodpovedá sedemnásobku dvanástej odmocniny z dvoch, a preto Pytagorových 12 čistých kvínt sa nerovná presne siedmim oktávam.

2.1 Názvy intervalov

Tab. 3: Názvy intervalov

p.

názov intervalu gitarové ozn. hudobné ozn.
0 príma 1
1 malá sekunda   2m
2 veľká sekunda 2 2v
3 malá tercia 3mi 3m
4 veľká tercia 3 3v
5 kvarta 4
6 zmenšená kvinta  5– 5zm
7 kvinta 5
8 malá sexta/zväčšená kvinta /5+ 6m/5zv
9 veľká sexta 6 6v 
10 malá septima 7 7m
11 veľká septima 7maj 7v
12 oktáva 8
13 malá nona 9– (!) 9m
14 veľká nona 9 9v
15 malá decima   10m
16 veľká decima 10 10v
17 undecima 11 11č
18     12zm
19 dodecima 12  12č
20     13m/12zv
21 veľká tercdecima 13 13v
22 malá kvartdecima    14m
23 veľká kvartdecima    14v
24 kvintdecima   15č

Legenda.

2.2 Ako pomenovávame tóny intervalov

Základné pravidlo je nasledovné: ak vyjadruje interval (bez prívlastkov „čistý“, „malý“, „veľký“, „zväčšený“, „zmenšený“) n tónov, potom musíme od prvého tónu k druhému tónu prejsť n tónmi. Čo znamená „interval vyjadruje n tónov“? Názvy intervalov sú vytvorené z latinských názvov pre číslovky. Prima = prvá, sekunda = druhá apod. (V tabuľke uvedenej vyššie stĺpec označenie vlastne obsahuje tieto čísla.) A toto číslo označuje počet tónov medzi prvým a druhým tónom intervalu v hudobnej abecede . Nejde pritom o celé tóny v zmysle dva poltóny (pozri tabuľku). Takto medzi tónmi g a h je tón rovnako ako medzi e a f (lebo ide o rozdiel jedného písmenka).

Tab. 4: Vzdialenosti tónov v notovej abecede
 
1
2
3
4
5
6
7
8
prima sekunda tercia kvarta kvinta sexta septima oktáva
od tónu c
c
d
e
f
g
a
h
c
od tónu d
d
e
f
g
a
h
c
d
od tónu e
e
f
g
a
h
c
d
e
atď.

Interval musí zachovať vlastnosť, že mená tónov v ňom (bez ohľadu na zvyšovanie resp. znižovanie) zachovávajú vzdialenosť medzi písmenkami notovej abecedy podľa Tab. 4. Presná vzdialenosť v poltónoch, ktorá zodpovedá Tab. 3, sa upraví posuvkami. Viac ozrejmí nasledujúca tabuľka a pripojené vysvetlenia.

Tab. 5: Niektoré intervaly od základných a #/b-tónov
  git. ozn. c cis/des d dis/es e f fis/ges g gis/as a ais/hes(b) h
veľká sekunda 2 d dis/es e eis/f fis g gis/as a ais/hes h his/c cis
malá tercia 3mi es e/fes f fis/ges g as a/heses hes(b) h/ces c cis/des d
veľká tercia 3 e eis/f fis fisis/g gis a ais/hes h his/c cis cisis/d dis
čistá kvarta 4 f fis/ges g gis/as a hes(b) h/ces c cis/des d dis/es e
zmenšená kvinta  5– ges g/asas as a/heses hes ces c/deses des d/eses es e/fes f
čistá kvinta 5 g gis/as a ais/hes h c cis/des d dis/es e eis/f fis
zväčšená kvinta 5+ gis gisis/a ais aisis/h his cis cisis/d dis disis/e eis eisis/fis fisis
malá sexta   as a/heses hes(b) h/ces c des d/eses es e/fes f fis/ges g
veľká sexta 6 a ais/hes h his/c cis d dis/es e eis/f fis fisis/g gis
malá septima 7 hes(b) h/ces c cis/des d es e/fes f fis/ges g gis/as a
veľká septima 7maj h his/c cis cisis/d dis e eis/f fis fisis/g gis gisis/a ais

V tabuľke je úmyselne dôsledne používaný názov hes = b, aby vyniklo pravidlo o zachovaní vzdialeností medzi písmenkami tónovej abecedy. Hoci malá sexta a zväčšená kvinta tvoria enharmonickú zámenu, predsa ich uvádzame z dôvodu zdôraznenia správneho hudobného názvoslovia.

Príklad 1. Chceme vytvoriť čistú kvartu od tónu d.

  1. Kvarta = 4 tóny v hudobnej abecede: d-e-f-g. Bude to teda niečo od g.
  2. Čistá kvarta = 5 poltónov, d-dis-e-f-fis-g. Čistá kvarta je teda g.

Príklad 2 (ťažší). Chceme utvoriť zmenšenú sextu od tónu as.

  1. Najprv utvoríme malú sextu od as, ktorú následne zmenšíme. Sexta = 6 tónov v hudobnej abecede: a-h-c-d-e-f. Bude to teda niečo od f.
  2. Malá sexta = 8 poltónov, as-a-b-h-c-des-d-es-e. Keďže však pre nás je základom f, musíme e premenovať na fes. To je teda malá sexta od as. (Prečo sme nahradili tón e tónom fes? Aby sedel počet písmen v hudobnej abecede, keďže sexta znamená šiesty tón.)
  3. Zmenšená sexta od as je feses (znížená béčkom o pol tóna).

Príklad 3 (opačný). Hľadáme, aký je interval medzi des a gis.

  1. Najprv si odpočítame písmenká podľa hudobnej abecedy: d-e-f-g. Sú to 4 písmenká, pôjde teda o nejakú kvartu.
  2. Určíme základnú kvartu od des, teda čistú kvartu (pozri predchádzajúce príklady), ktorou je tón ges.
  3. Teraz nám zostáva kvartu upraviť. Zväčšenou kvartou od des (zväčšujeme pomocou krížika) by bol tón g, gis je teda dvojzvýšenou kvartou od des.

Poznámka 1. Pokiaľ je človek drilovaný odmalička v nejakej hudobnej škole, naučil sa naspamäť predznamenania jednotlivých durových i molových stupníc (ako uvidíme v ďalšej kapitole, nie je to až také hrozné, aj tam existuje systém), pomôže mu to v rýchlejšom určovaní základných intervalov. Takýto bifľoš totiž vie, že taký D dur má ako predznamenanie 2 krížiky, a teda veľká tercia (čiže tretí tón v durovej stupnici) je fis, a nie f (nemusí si pomáhať počtom poltónov).

Poznámka 2 (uvádzajúca do zmätku). Ešte raz zdôrazníme: Prečo napr. zmenšená kvinta od es je heses a nie (čo by nebolo také krkolomné) a? Dôvod je jednoduchý - keďže ide o kvintu, musí sedieť počet písmen v hudobnej abecede, e-f-g-a-h. (Interval es-a je zväčená kvarta.)

3 Stupnice

Stupnica je postupnosť tónov usporiadaných vzostupne (zostupne), medzi ktorými sú vzdialenosti podľa určitých pravidiel. Základné dva druhy stupníc sú tieto:

  1. durové stupnice (tvrdé),
  2. molové stupnice (mäkké).
V nasledujúcom zozname uvádzame, aké tóny tieto stupnice obsahujú. Tóny sú najprv pomenované „gitarovou“ notáciu, potom hudobnou, pomocou intervalu od základného tónu. Uvádzame tiež, medzi ktorými stupňami v poradí sú iné ako celotónové vzdialenosti.
  1. durové: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7maj, 8 (1č, 2v, 3v, 4č, 5č, 6v, 7v, 8č) - poltón medzi 3-4 a 7-8
  2. molové: vždy poltón medzi 2-3 (malá tercia), okrem toho:

Ešte pre istotu zdôraznime základný rozdiel medzi oboma druhmi stupníc: durové stupnice obsahujú veľkú terciu, zatiaľ čo molové stupnice malú terciu.

Určite každý počul, ako klaviristi cvičia stupnice - obojručne (s rozdielom jednej či dvoch oktáv) hrajú neúnavne c-d-e-f-g-a-h-c (tu sa zastavia a pokračujú smerom nadol) c-h-a-g-f-e-d-c. V prípade molovej stupnice sa smerom hore hrá melodická resp. harmonická molová stupnica, pri smere nadol však vždy prirodzená (aiolská) molová stupnica. (Ďalšie pozri v kapitole Otázky a odpovede.)

Podstatné pre ďalší výklad je, že durová stupnica obsahuje veľkú terciu, kým molová malú terciu. Durová stupnica ďalej (z malých/veľkých intervalov) obsahuje všetky intervaly veľké. Molové stupnice sú uvedené v rôznych podobách, pretože sa hrajú rozlične (napr. pri hre na klavíri vzostupne inak ako zostupne). V ďalšom nás bude zaujímať prvá podoba molovej stupnice. 

Presné rozpísanie durových resp. molových stupníc do postupností tónov vedie k tomu, že v stupniciach je potrebné použiť posuvky (v presnom vyjadrovaní sa nikdy nepoužívajú enharmonické zámeny, lebo, ako sme videli, bolo by to mätúce vzhľadom na intervaly). Počty posuviek sú uvedené v Tab. 6. Pre danú stupnicu sa posuvky nazývajú predznamenanie. Ak je pieseň v stupnici E dur, pred každý riadok notového zápisu sa zapíšu posuvky - štyri krížiky (presnejšie, v tomto prípade predznamenanie je 4#). Tab. 7 uvádza pomenovanie jednotlivých krížikov a béčok.

Tab. 6: Predznamenania stupníc
dur
 
0
1
2
3
4
5
6
7
#
C
G
D
A
E
H
Fis
Cis
b
C
F
B
Es
As
Des
Ges
Ces
mol
 
0
1
2
3
4
5
6
7
#
a
e
h
fis
cis
gis
dis
ais
b
a
d
g
c
f
b
es
as

Medzi jednotlivými základnými tónmi stupníc s krížikmi sú kvintové vzdialenosti (čistá kvinta), medzi základnými tónmi stupníc s béčkami sú kvartové vzdialenosti (čistá kvarta), preto sa niekedy zoraďujú tieto stupnice do kruhov, ktoré sa nazývajú durový/molový kvintový/kvartový kruh. Síce vyzerajú tieto pojmy veľmi magicky, stačí však vedieť prvých pár durových stupníc s krížikom (G, D, A, E), s béčkom (F, B) a molových (s krížikom: e, s béčkom resp. dvoma: d, g).

Tab. 7: Posuvky v predznamenaniach
poradie
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
# ()
fis
cis
gis
dis
ais
eis
his
b ()
b
es
as
des
ges
ces
fes

Poznámka (opakovacia). Práve znalosť predznamenaní stupníc a poradia posuviek uľahčuje určovanie intervalov. Ak viem, že stupnica E dur má 4 krížiky (fis, cis, gis, dis), potom je jasné, že napr. e-cis je veľká sexta (pretože je to 6. tón durovej stupnice E dur, ktorý je z definície durovej stupnice veľkou sextou) alebo že e-g je malá tercia (pretože veľká tercia je e-gis, z definície durovej stupnice, a malá tercia je o pol tóna nižšie). Podobne napr. ak viem, že d mol má jedno béčko, pomôže mi to pri určení intervalu d-b, ktorý je malá sexta (d mol ako molová stupnica obsahuje malú sextu).

4 Akordy

Akord je súzvuk tónov (troch a viac). Podľa počtu tónov hovoríme o trojzvukoch, štvorzvukoch atď. Základné trojzvuky obsahujú tri tóny, pričom medzi oboma dvojicami sú nejaké tercie (veľké, malé) a podľa toho, aké tercie tam sú, sa aj nazývajú. Základnými trojzvukmi sú kvintakordy - prvý a tretí tón tvoria kvintu. Ďalej sa delia na durové (tvrdé, veselé) a molové (mäkké, smutné) podľa toho, či okrem primy a kvinty obsahujú veľkú alebo malú terciu.

Durový kvintakord je vlastne prvý, tretí a piaty tón durovej stupnice, molový kvintakord zas tieto isté tóny vzaté z molovej stupnice. Môžeme teda napísať: kvintakord obsahuje tóny 1, 3/3mi, 5 (prima, tercia, kvinta). Preto sme vyššie upozorňovali na základný rozdiel medzi durovou a molovou stupnicou v tercii (veľká resp. malá). To je totiž jediný tón, ktorý odlišuje durový a molový kvintakord.

Upozornenie (druhé zmätenie). Keď sa v hudobnej hantýrke povie „zahraj C dur“, treba z kontextu vycítiť, či sa jedná o stupnicu C dur (teda postupnosť tónov c-d-e-f-g-a-h-c), alebo o akord C dur = durový kvintakord (akord zložený z tónov c-e-g).

Ostatné akordy, ak sú vytvorené korektne, dodržiavajú nasledovné pravidlá:

Poznámka (ohurujúca). Niektoré akordy majú špeciálne pomenovania, napr. štvorzvuk, ktorý má medzi každými dvoma susednými tónmi vzdialenosť malej tercie (a teda akord začínajúci ľubovoľným z týchto tónov obsahuje všetky) sa nazýva zmenšený molový septakord, tzv. dimenzovaný.

Tab. 8: Tóny obsiahnuté v niektorých akordoch

poltóny 0 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17
intervaly 1 2 3mi 3 4 5- 5 5+ 6 7 7maj 8 9- 9 9+ 11- 11
 
C x x x
C2 x x x
C4 x x x
C6 x x x x
C7 x x x x
C7maj x x x x
 
C9 x x x x x
C11 x x x x x x
C9+ x x x x x
C9- x x x x x
C5+ x x x
 
cmi x x x
cmi5- x x x
Cdim x x x x
cmi75- x x x x

V hudobnej teórii hovoríme tiež o tzv. obratoch (kvint)akordov (t.j. či sa akord C dur hrá rozložený v poradí c-e-g, e-g-c alebo g-c-e), ktorými sa však nebudeme zaoberať.

5 Označovanie akordov

Podľa toho, či sa durové a molové akordy odlišujú písaním veľkého a malého písmena, rozlišujeme dva alternatívne druhy pomenovania akordov:

  1. veľké písmeno/malé písmeno:
  2. veľké písmeno/veľké písmeno + „mi“:
Príklad (všetkoobjasňujúci). Takto označíme durový resp. molový akord od tónu c:
  1. C (durový), c (molový).
  2. C (durový), Cmi (molový).

Keďže nie vždy je dostatočný rozdiel medzi veľkým a malým písmenom, najlepšie je aj v prvom prípade pre zreteľnosť používať „mi“, a teda napísať cmi. Platí teda Cmi = c = cmi.

5.1 Prečo sa jeden akord označuje toľkými spôsobmi?

Ľudia sú rôzni a aj ich zvyky sú rozličné. Jedni majú radi veľa slov a presne popísané akordy, iným stačí informatívne. Tu uvádzame len ďalšie ekvivalenty písania a pomenovávania gitarových akordov.

Tab. 9: Rôzne pomenovania akordov
akord niektoré iné označenia tóny v akorde tóny po intervaloch
C Do c, e, g 1, 3, 5
c Cmi, cmi, Cm c, es, g 1, 3mi, 5
C2 Csus2, Csus2, C2sus (=c2) c, d, g 1, 2, 5
C5+ C+, C+, C5#, Caug c, e, gis 1, 3, 5+
C4 Csus4, Csus4, C4sus c, f, g 1, 4, 5
C5 C5b, C-, C- c, e, ges 1, 3, 5-
C6 Csus6, Csus6, C6sus, Cadd6,C6add c, e, g, a 1, 3, 5, 6mi
c6 cmi6, Cmisus6, Cmi6sus c, es, g, a 1, 3mi, 5, 6mi
C7 Do7 c, e, g, b 1, 3, 5, 7
c7 cmi7, Cmi7 c, es, g, b 1, 3mi, 5, 7
Cdim cdim, C0, Co c, es, ges, heses 1, 3mi, 5-, 7zm
C7maj Cmaj7, C7maj, Cmaj7, Cmaj c, e, g, h 1, 3, 5, 7maj
c7maj Cmi7maj, Cmimaj7, cmaj7, c7maj c, es, g, h 1, 3mi, 5, 7maj
C7/5+ , C7/5#, Caug7, C7aug, C5+/7 c, e, gis, b 1, 3, 5+, 7
C7/5- , C7/5b c, e, ges, b 1, 3, 5-, 7
c7/5- c7/5b, Cmi7/5b, Cmi7/5- c, es, ges, b 1, 3mi, 5-, 7
C7/6 , C7/6sus, C7sus6 c, e, a, b 1, 3, 6, 7
C7/4 , C7/4sus, C7sus4 c, f, g, b 1, 4, 5, 7
C7maj/5+ Cmaj7/5+ c, e, gis, h 1, 3, 5+, 7maj
C9 Do9 c, e, g, b, d 1, 3, 5, 7, 9 (9v)
c9 Cmi9, cmi7/9 c, es, g, b, d 1, 3mi, 5, 7, 9
C9/5+ , C9/5#, C9aug c, e, gis, b, d 1, 3, 5+, 7, 9
C9/5- , C9/5b c, e, ges, b, d 1, 3, 5-, 7, 9
C9+ C9#, C9+/7 c, e, g, b, dis 1, 3, 5, 7, 9+
C9- C9b, C9-/7, C7/9b c, e, g, b, des 1, 3, 5, 7, 9mi
C9+/5+ , C9#/5# c, e, gis, b, dis 1, 3, 5+, 7, 9+
C9-/5+ C9b/5#, C7aug9-, C9-/7/5+ c, e, gis, b, des 1, 3, 5+, 7, 9-
C9/7maj C9maj7 c, e, g, h, d 1, 3, 5, 7maj, 9
C11 C11/9/7 c, e, g, b, d, f 1, 3, 5, 7, 9, 11č
C13 C13/9, C7/9/13 c, e, g, b, d, f, a 1, 3, 5, 7, 9, 11, 13v

Poznámky

  1. Tóny v akorde uvádzame najprv pre akordy od tónu c a v ďalšom stĺpci zapísané gitarovým resp. hudobným značením ako tóny zodpovedajúce uvedeným intervalom. Napr. C5+ obsahuje tóny c, e, gis, čo zodpovedá (čistej) prime, veľkej tercii a zväčšenej kvinte od tónu c.
  2. Vo vyššie uvedených notáciách (napr. C9/5-) používame lomku (znak „/“) iba z dôvodu jednoduchšieho zapísania akordu v elektronickom dokumente, pretože na vytvorenie  je potrebný dolný i horný index súčasne, čo sa síce v prípade dvoch čísel dá zapísať aj v tvare C75-, avšak tento zápis sa nedá použiť pre viac značiek (napr. pre C11/9-/5-).
  3. Je pochopiteľné, že na gitare sa nedá vylúdiť súčasne viac ako 6 tónov (lebo má 6 strún). V praxi sa preto mnohé 11-kové a 13-kové akordy hrajú len s význačnými tónmi, ktoré majú vplyv na charakter akordu.

5.2 Čo znamená...

5.3 Akord lomeno akord?

Často sa v praxi stretávame s označením, kde sa lomka používa medzi akordami, ako keby šlo o dva akordy, napr. C/G, d7/G a pod. O čo ide? Tajomstvo je jednoduché. Hrá sa akord, ktorý je uvedený prvý, a písmeno za lomkou znamená „bas“, teda tón, ktorý by sa mal zahrať palcom na (podľa možnosti čo) najhlbšej-najhrubšej strune. Teda napr. d7/G znamená akord dmi7 s tým, že na šiestej strune zahráme tón g. (Pokiaľ vybrnkávame, teda hráme prstami pravej ruky len 3 struny, dá sa tento akord tiež zapísať ako F/G.)

5.4 Akord nad akordom?

Inokedy sa zas používajú akordy napísané nad sebou (zvyčajne bez zlomkovej čiary medzi nimi). Ide o dva akordy, napr. znamená F dur (na nižších strunách) a potom C dur (na vyšších strunách). Preto je možné napr. akord C11 napísať aj ako .

5.5 Značenie akordov

Presné zaznačenie akordu obsahuje všetky tóny hmatu, prípadne aj prstoklad. Akordy sa najčastejšie zaznačujú na gitarový hmatník (plný krúžok znamená prst v danej polohe, prázdny krúžok znamená prázdnu strunu a napokon krížik značí, že táto struna nemá vôbec zaznieť), a to tak, že obrázok zodpovedá hmatníku gitary, ktorú drží pravák v ruke a nakloní strunami k sebe (do vodorovnej polohy). Teda gitarové struny (počnúc najhrubšou) E-A-D-g-h-e sú takto zoradené odspodu. Pritom sa zvyknú označovať číslami v krúžku (alebo v zátvorkách), ako ukazuje tabuľka. Ak je akord v inej ako základnej (prvej) polohe, označí sa poloha rímskou číslicou, napr. VII. Naviac, základná poloha je indikovaná dvojitou čiarou vľavo (koncová časť hmatníka). Táto čiara v prípade inej polohy je len jednoduchá.

Tab. 10: Označenie strún
    
(1)
(2)
(3)
(4)
(5)
(6)
e
h
g
D
A
E

Keďže sa často píšu akordy v textoch, kde nie je možnosť kresliť celé hmaty, používa sa skrátená notácia, a to nasledovne: na pomyselne napísané struny od najhlbšej po najvyššiu E-A-D-g-h-e sa značí poloha (v tomto prípade arabskou číslicou), v ktorej je prst na danej strune. Uvedený nakreslený akord by teda mal nasledovné označenie: x-2-3-1-3-0. Ak by sme chceli naznačiť prstoklad, odporúčam použiť na čísla prstov horné indexy (ukazovák: 1, prostredník: 2, prsteník: 3, malíček: 4), teda napr. 14-36-14-25-47-14 pre akord Gis7 v IV. polohe. Ten istý akord sa môže zjednodušene napísať aj IV. (1-3-1-2-4-1).

5.6 Príklady

Príklad 1. Predstavme si, že uchom odpočujeme v nejakej pesničke, že tam je akord obsahujúci tóny d, fis/ges, c, dis/es v tomto poradí, hrané na 5. až 2. strune: t.j. (x-5-4-5-4-x). Ako ho čo najpresnejšie označiť? Za základný tón akordu vezmeme tón d, keďže sme (údajne) počuli, že znie najhlbšie. Najprv by sme sa mali snažiť nájsť (pomenovať) kvintakord od tónu d, ktorý je základom tohto akordu. Prvá dvojica, d-fis/ges tvorí očividne veľkú terciu, takže pôjde o durový kvintakord. Kvinta (a) však v akorde chýba. Máme dve možnosti: buď ju mlčky predpokladáme (vychádzajúc z uvedeného, že na gitare vzhľadom k obmedzeniu šiestimi strunami nie vždy hráme všetky tóny akordu), alebo akord pomenujeme inak. V tomto príklade postupujeme tak, že predpokladáme, že tón a je súčasťou akordu. Základným pomenovaním je teda D. Skúsme hľadať okolie septímy (určíme malú resp. veľkú septímu a uvidíme, či náš akord tento tón obsahuje - ak nie, budeme musieť hľadať, či náhodou neobsahuje zväčšený alebo zmenšený interval, alebo predpokladať, že septíma je síce súčasťou akordu, ale nezaznieva). Malá septíma (7) resp. veľká septíma (7maj) od základného tónu d je c resp. cis. Takže v našom prípade máme malú septímu, a teda akord dostáva ďalšie upresnené pomenovanie: D7. Teraz podľa podobnej schémy najprv určíme nónu a potom zistíme, či ju akord obsahuje, alebo prípadne, či nónu treba nejako upraviť. Veľká nóna (9) od d je e, malá nóna (9-) es. Keďže akord obsahuje tón es, vieme, že je to akord D9-. Sedmičku sme v označení vynechali, keďže sa z kontextu (a definície) rozumie, že akord ju obsahuje. Upozorňujem, že 9- je gitarové označenie. V hudobnej teórii 9- znamená zmenšenú nónu, a teda tón eses (=d). Keďže zmenšená nóna nemá pre gitarové akordy význam, pretože zvukovo ide o čistú oktávu, používa sa označenie 9- ako označenie malej nóny (narozdiel od 9+, ktorá znamená v gitarovom značení zväčšenú nónu, a to v súlade s hudobnou teóriou).

Príklad 2. Ako zahrať akord hmi75-? Vychádzame pritom z faktu, že poznáme základné gitarové hmaty (akordy), v tomto prípade budeme vychádzať z vopred známeho molového akordu hmi (x-2-4-4-3-2) hraného hmatom barré v druhej polohe. Určíme tóny daného akordu. Základom bude hmi, tóny h-d-fis (h-d je malá tercia, h-fis čistá kvinta). 5- v označení daného akordu značí, že pôjde nie o čistú, ale zmenšenú kvintu, fis znížené o pol tóna, teda tón f. (Pritom si môžeme pracovne predstavovať, ako sa nám bude meniť hmat pre daný akord, vychádzajúc z hmi. Je jasné, že na 1. strune musíme zahrať nie fis, ale f (alebo na tejto strune nezahrať nič) - buď teda zrušíme hmat barré, alebo 1. strunu nerozozvučujeme. Keďže tón fis nám znie aj na 4. strune (struna D), musíme prst posunúť o jednu polohu doľava na f. To je aj indícia, že f na 1. strune (struna e) hrať nemusíme, lebo tón f nám v akorde bude znieť.) Posledným tónom v akorde je 7, teda malá septíma. Od základného tónu h je malou septímou tón a. Daný akord teda je zložený z tónov h-d-f-a. Na to, aby sme zahrali tón a, stačí pri držaní barré hmatu pustiť prst na 3. strune (struna g), ktorý tam držal tón h (v 4. polohe). Teda daný akord treba hrať nasledovne: (x-2-3-2-3-x) resp. keby sme mali dosť prstov, tak (x-2-3-2-3-1).

6 Ladenia

6.1 Temperované ladenie

Z matematického hľadiska jeden poltón znamená n-násobok frekvencie, kde n je dvanásta odmocnina z dvoch. Prečo tak šialené číslo? Oktáva („od cé po cé“) je čo do frekvencií dvojnásobok základného tónu, teda oktáva od c po c znamená, že frekvencia prvého c krát dva je frekvencia druhého c. Zvýšenie tónu o poltón neznamená pripočítanie nejakej frekvencie k danému tónu, ale vynásobenie jeho frekvencie konštantou. Aby sa pri prenásobení základného tónu dvanásťkrát na dosiahnutie oktávy (pretože máme dvanásť poltónov v oktáve) zachovala skutočnosť, že oktáva bude mať dvojnásobnú frekvenciu ako pôvodný tón, je potrebné násobiť práve konštantou „dvanásta odmocnina z dvoch“. Takéto „presné matematické“ ladenie sa nazýva temperované. Podľa neho sú ladené napr. klavír, gitara.

6.2 Prirodzené ladenie

Ľudský hlas však nie je postavený na matematicky (strojovo) presnom „dvanásta odmocnina z dvoch“-ladení. Niektoré tóny však znejú ľudskému uchu prirodzenejšie a „ľúbozvučnejšie“, keď nie sú ich frekvencie presne podľa temperovaného ladenia, ale kúštik odlišné. V prirodzenom ladení preto neplatia tzv. enharmonické zámeny, teda pravidlo, že cis=des, fis=ges apod. Totiž poltón nižšie od f znie ľudskému uchu inak, ako keď zvýšime o poltón g. Podľa tohto ladenia sú ladené napr. husle, ľudský hlas.

6.3 Ako ladíme gitaru

  1. Základné ladenie strún: všetky gitarové struny v piatej (V.) polohe vydávajú tón rovnajúci sa tónu najbližšej vyššej struny (okrem tretej struny, kde treba tón vylúdiť v štvrtej polohe). Takto sa gitara zhruba naladí.
  2. Doladenie: v piatej, siedmej a dvanástej polohe znejú tzv. prirodzené flažolety (priložíme prst ľavej ruky zľahka na strunu, len aby sa jej dotýkal, brnkneme pravou rukou na strunu a súčasne náhle uvoľníme strunu od prstu ľavej ruky). S výnimkou tretej struny, znejú flažolety v týchto polohách ako prázdne struny.

Ako už bolo uvedené, struny majú v klasickom ladení tóny E-A-D-g-h-e (od najhlbšej po najvyššiu). Pri špeciálnom ladení sa najhlbšia (6.) struna E prelaďuje na D (o tón nižšie), prípade 5. struna A sa prelaďuje na G (tiež o tón nižšie).

6.4 Pytagorejské ladenie

Základom tohto ladenia bola kvinta. Tónový rad sa utvorí z radu nasledujúcich kvínt. Tzv. „pytagorejské komma“, čiže 12 čistých kvínt, sa nerovná presne siedmim oktávam. Temperované ladenie navrhol r. 1691 v období baroka Andreas Werckmeister práve preto, aby tento problém vyriešil.

7 Notový zápis

Táto kapitolka stručne pojednáva o notovom zápise. Vychádza z často kladenej otázky:

Ako vyzerá taký akord napísaný v notách (teda, keby sme ho tak chceli napísať)? Je nejako ohraničený, že odkiaľ pokiaľ - inak povedané, keď sa pokúšaš zahrať niečo, čo je napísané v notách a v akorde, bude to znieť rovnako?

Samozrejme, že každá poloha prstu na gitare (husliach) resp. klávesa klavíra vyjadruje jednoznačne, o aký tón ide. Tento tón má vždy jednoznačný zápis v hudobnej teórii. Ako sme už spomenuli, vychádza sa pritom zo zápisu v husľovom kľúči (pre husle, klavír - pravú ruku, pre gitaru i ľudský spev okrem basu) resp. v basovom kľúči (ľavá ruka pri hre na klavír, zborový spev pre bas). (dokončiť!!!)

8 Dobré tipy

8.1 Vysvetlenie gitarového značenia

Nasledujúca tabuľka uvádza vysvetlenie významu značenia, ktoré sa používa pre gitaru. Jednotlivé značenia môžu byť použité na nasledovné účely:

Tab. 11: Gitarové značenie
značenie použitie vysvetlenie príklad
rímska číslica akordy poloha (ľavej ruky) III.
arabská číslica akordy 
zápis melódie 
tablatúry
prst (ľavej ruky) 3
rozpis akordu poloha (2-4-4-3-2-2)
horný index (číslica) zápis melódie
rozpis akordu
poloha 3a
(12-34-44-23-12-12)
arabská číslica v krúžku všade struna (3)

8.2 Literatúra

Uvádzam podľa mňa dostupné a veľmi dobré „učebnice“ hudobnej teórie potrebnej na vytváranie akordov resp. akordov samotných.

Okrem toho odporúčam kurz z webu: http://webhouse.cz/kurz-harmonie/index.htm.

9 Otázky a odpovede

Táto kapitolka obsahuje niektoré otázky a odpovede, s ktorými sa autor stretol pri vysvetľovaní hudobnej teórie.

Otázka: Prečo práve na základe poltónov vznikli molová a durová stupnica? Je potom rozdiel v lokalizácii akordu, keď je jedna alebo druhá?
Odpoveď: Dnes sa zdá poltónové založenie stupníc komplikované. Je dané historicky, podobne ako je dané, že minúta má 60 sekúnd (prečo nie 100?) alebo deň 24 hodín (prečo nie 10 resp. 100?). Dokonca aj v oblasti kalendára sú snahy o presnejšie a matematickejšie definovanie dňa či roka (komplikácie s prestupnými rokmi v dôsledku dĺžky roka 365,25 dňa). Prvé hudobné stupnice (indické, grécke) boli viacerých druhov ako durová a molová, dnes sa trend ne-západnej hudby aj do našich hudobných štýlov opäť dostáva (napr. Sting alebo etno/world music). Asi sme si už zvykli, že najviac nášmu uchu lahodia durové a molové postupnosti tónov. Pre zaujímavosť uvádzam jednotlivé tónové rady:

Tab. 12: Rôzne druhy stupníc
názov typu stupnice  jednotlivé tóny 
Iónska (durová)  c d e f g a h c 
Dórska  d e f g a h c d 
Frygická  e f g a h c d e 
Lydická  f g a h c d e f 
Mixolydická  g a h c d e f g 
Aiolská (molová)  a h c d e f g a 
Hypofrygická  h c d e f g a h

Najmä v blues a rockovej hudbe sa často používa päťtónová stupnica, tzv. pentatonika, ktorá pochádza z Ázie. Ľahko si ju môžeme zahrať na klávesnici - stačí zahrať počnúc tónom cis všetky čierne klávesy (teda od základného tónu c tvoria pentatonickú stupnicu tóny c, d, f, g, a, c). Zaujímavé a v našich krajinách používané (Iva Bittová, Věra Bílá) sú aj rómske stupnice: durová rómska c des e f gis a h c, molová rómska c d es fis g as h c.

Otázka: Aký je rozdiel v tom, či sa akord hrá naraz alebo postupne, t.j. vybrnkáva (ide iba o naťahovanie času)?
Odpoveď: Akordy sa hrajú naraz pri "hlasnom" sprievode, vybrnkávajú sa pri jemnejších sprievodoch alebo vtedy, keď gitara hrá melódiu či hlavnú časť (sólo).

Otázka: V prípade, že nejaký akord sa dá hrať viacerými spôsobmi, je dôležité, v akom poradí rozoznievaš jednotlivé tóny?
Odpoveď: Jednotlivé tóny sa zväčša rozoznievajú buď spolu alebo ak postupne, potom od najhlbšej struny v danom akorde (napr. emi, F: šiesta struna, ami, C: piata struna, dmi: štvrtá struna) a potom podľa prstokladu. Napr: p-i-m-a-m-i-m-a alebo p-a-m-i-a-m-i-a.

10 Ako vytvoriť akord?

Asi základným hlavybôľom každého gitaristu je, ako má zahrať akord, ktorý síce má napísaný (napr. Fmi75-), ale nepozná ho, resp. nemá pri sebe žiadnu príručku hmatov, kde by bolo nakreslené, ako tento akord hrať. Ponúkam bezpečný a pohodlný spôsob, ako nájsť hmat, ktorý je potrebné zahrať. Jedinou nevýhodou je, že sa táto metóda nedá použiť počas hrania, pretože to nie je najmä pre začiatočníkov zas až také rýchle.

Je potrebné ovládať základy, ktoré sme uviedli, teda treba vedieť, čo teoreticky znamenajú jednotlivé symboly použité v akorde (v našom prípade 7, „mi“, 5-).

  1. krok: Napíšeme si jednotlivé tóny hudobnej abecedy počnúc začiatočným tónom akordu (v našom prípade od tónu f): f, g, a, h, c, d, e, f. Keďže najväčie použité číslo v akorde je 7, postačí nám jedna oktáva (ak by sa tam vyskytovali vyššie čísla, potrebujeme i ďalšie tóny, ktoré sa po oktáve opäť opakujú).
  2. krok: Podľa „mi“ uvedeného v zápise vieme, že sa jedná o molový akord. Teda potrebujeme nájsť malú terciu od základného tónu f: Medzi tónmi f-g je celý tón, potrebujeme preto už len jeden poltón. Preto tretí tón molovej stupnice od tónu f nie je a, ale as. (Všimnite si, že je to to isté ako gis, avšak intervalovo f-gis je zväčšená sekunda.) Máme teda prvé dva tóny akordu: f, as.
  3. krok: Teraz hľadáme ďalší, tretí tón akordu. Keby nebolo v akorde uvedené „5-“, jednoducho by to bola čistá kvinta od tónu f, teda tón c (treba si alebo zapamätať, alebo sa naspamäť naučiť, koľko poltónov resp. celých tónov+poltónov tvorí čistú kvintu). Avšak „-“ uvedené za päťkou znamená, že kvintu musíme znížiť o pol tóna. Teda tretím tónom akordu bude tón ces. (Opäť si všimnite, že sa jedná o tón h, avšak intervalovo f-h zodpovedá zväčšenej kvarte.)
  4. krok: Napokon určíme posledný tón akordu. Keďže akord obsahuje tón „7“, jedná sa o malú septimu od tónu f. Malá septima sa ľahko pamätá, pretože je to tón o jeden celý tón (t.j. dva poltóny) nižšie ako základný tón. (Ak by sme chceli byť presní, jedná sa o tento tón, lenže o oktávu vyššie. My však hľadáme, ktoré tóny máme zahrať na gitare, bez ohľadu na jednotlivé oktávy. Ak nám v zápise bude figurovať tón f, je takmer jedno, či ho zahráme na najvyššej alebo najnižšej strune. Platí len základné pravidlo, že základný tón by mal zaznieť na najhlbšej - alebo podľa možnosti najhlbšej - strune.) Malou septimou od tónu f nie je tón e, nakoľko medzi e-f je len poltón; je to tón es.

Teraz teda už máme všetky tóny nášho akordu: f, as, ces, es. Ako akord zahrať na gitare? Treba poznať minimálne názvy strún a postupnosť v hudobnej abecede. Môžeme postupovať od najhrubšej (najhlbšej) struny E k najvyššej nasledovne:

Najlepším pravidlom v rozhodovaní prípadov, aký sa v našom príklade vyskytol pri strune D (možnosť zahrať viacero tónov akordu) je, aby každý z tónov akordu bol zahraný aspoň na jednej strune. V našom prípade preto odporúčame hrať v 1. polohe tón es: Ak by sme tak neurobili, tento tón by z akordu vypadol. (Jedine že by sme ho zahrali v 4. polohe na strune h, čo však nie je technicky ľahké.)

Možno sa teraz zdá, že akord je nezahrateľný. Veď (v našej notácii od najhlbšej struny) vyzerá takto: 1-2-1-1-0-1 (alebo 1-2-3-1-0-1, ak na strune D zahráme tón f, prípadne 1-2-3-1-4-1, ak ak na strune D zahráme tón f a zároveň tón es zahráme na strune h). Pre vybrnkávanie nám stačí akord hrať nasledovne: 1-x-x-1-0-1, čo už vyzerá omnoho ľahšie. Každopádne akord sa zahrať dá.

Takto možno začať v niektorej inej polohe, napr. v 3. polohe (nakoľko tam sa ponúka chytiť hmat barré a hrať akord len na strunách D, g, h, e). Takto by sme dosiahli nasledovný akord: x-x-3-4-4-4 (pre III. polohu písaný v podobe x-x-1-2-2-2), ktorý sa dá ešte jednoduchšie zahrať ako hmaty, ktoré sme uviedli.

V prípade komplikovanejších akordov odporúčam nasledovný postup:

Postup je zobrazený na nasledovnom obrázku.

11 Niektoré ďalšie pojmy

Tempo je určenie rýchlosti plynutia hudby. Býva určené predpísaním tempového označenia, pričom sa často zapisuje napr. v tvare štvrťová nota = číslo. Toto číslo určuje počet úderov zariadenia (metronóm) za sekundu, ide teda o frekvenciu.

Takt je členenie skladby na prehľadné a navzájom oddelené úseky. Ak si predstavíme jednotlivé noty ako písmená v slovách, takt by bol vyjadrením hranice slova (medzera). Takty sa oddeľujú tzv. taktovou čiarou (vedie cez všetky riadky hudobnej osnovy). Pritom platí, že každý takt musí mať rovnakú dĺžku. Napr. 4/4 takt znamená, že v každom jednom takte sa nachádzajú 4 štvťové noty (takt teda trvá celú notu).

Rytmus znamená pravidelné striedanie tónov rôznych dĺžok. Napr. v 3/4 (trojštvrťovom) takte (valčík) jeden rytmus môže hrať prvý tón a ostatné nehrať, alebo hrať prvý a tretí tón z taktu (máme na mysli tri štvrťové tóny), alebo hrať všetky tri. V prípade 4/4 taktu sa môžu hrať všetky štyri štvrťové noty, alebo (s dvojnásobnou frekvenciou) vybrané osminové noty.

Dynamika je striedanie rôznej intenzity (sily) tónov. Býva označená nadpísaním písmen nad notovou osnovou. Tieto písmená pochádzajú z talianskeho hudobného názvoslovia a aspoň základné sú vo všeobecnosti známe. 

Tab. 13: Označenie dynamiky
značenie význam 

p

piano - slabo, jemne
pp pianissimo - veľmi potichu 
mf mezzoforte - stredne silno 
f

forte - silno

ff fortissimo - veľmi silno
<crescendo - zosilňovať
>decsrescendo - stišovať

Predznamenanie - na začátku za klíčem platí pro celý zápis resp. do předepsaní změny určení tóniny, v níž je skladba zapsána

Tónina - príslušnosť tónového materiálu skladby k určitému tónovému radu (k stupnici), ktorá je určená predznamenaním a základným tónom.


Uvedené poznatky nadobudol autor vlastným štúdiom. Používať na vlastné riziko. Materiály použité bez súhlasu vydavateľov.
Venované Krasanke a všetkým, čo sa snažia a bojujú s intervalmi i akordami a samozrejme s prstíkmi, nechtami a gitarou.

(c) 1999-2007 Juraj Vidéky (duurko, joannes)